IN: Štefan Janšák: SLOVENSKÉ HRADISKÁ Z DOBY HALŠTATSKEJ, Sborník muzeálnej Slovenskej spoločnosti, Roč. 13, 1929, strany 1-33)
Hradisko Stráža
Hradisko „Stráža“ pri stanici Kláštor pod Zniovom má jeden svoj charakteristický bod, označený triangulačným signálom na 48° 57′ sev. šírky, 36° 31 2/3 vých. dĺžky. Je to kóta 533 špeciálky 10/XX. Hradisko na strane severnej a západnej ohraničené je riekou Turcom, na východných jeho úbočiach ležia malé obce Stránka a Veľké Socovce, na juhu a juho-západe tiahlo sa kedysi až po terajšiu obec Blážovce. Hradisko je veľmi ľahko zbadatelné a prístupné od železničnej trati Vrútky—Kremnica— Zvolen a jej stanice Kláštor pod Znievom i od štátnej hradskej (silnice) Vrútky-Kremnica, idúcej paralelne s uvedenou železničnou čiarou. Svojím nápadným zemepisným útvarom zaujme ešte i dnes pozornosť okolo idúceho pútnika, v čase, keď tvary horstva a terénu nehrajú tak význačnú úlohu v živote jednotlivca, alebo niekoľkých rodín. Stojac takmer uprostred turčianskej kotliny, Stráža jednako je vzdialená od Hornej Štubne a Skleného, ako od Martina a Vrútok, od Kláštora pod Znievom, ako od Blatnice, dvíhajúc sa 100 m nad okolitú rovinu, dominovala ona kedysi celému šíremu kraju. Jej povrch, na ktorom všetky prírodné živly vyzkúšaly svoje sily a rozmary, priťahoval a lákal neodolateľnou silou. Stop osamote, s príkrymi skalnými úbočiami na sever a západ, s miernym svahom smerom zasa na juh a východ. Je samostatná, nemá závislosti a tak ani odvislosti od okolitých horstiev. Dažde a vody, ktoré ináč vrchy a horstvá poškoďujú, postavily sa do jej služieb. Pri päte omýva ju Turiec, zvyšujúc jej bezpečnosť. Prívaly z pŕšky, ubierajúc jej drobný materiál (rozpadavý, drobivý slepenec vápenca, brekčie) tam, kde bolo treba bezpečnosť zvýšiť, vyrovnivaly ním iné miesta, robily ich tak schodnejšími a pre pobyt vhodnejšími. Stráža mala teda všetky potrebné podmienky, aby sa stala nie hradiskom, sídlom jednej, alebo viac rodín, ale celým pravekým mestom, štyri razy tak rozľahlým ako Troja, keď i nie tak bohatým a slávnym. Zastihol ju však osud každého ľudského diela. Tenže človek, ktorý ju vybudoval, ktorého záujmy a životné potreby ju stvorily, tenže človek pracoval po dlhé stoletia a pracuje i dnes na jej úplnom zániku. Blízkosť obcí, komunikácií, intenzívny život hospodársky, dnešný nový a zmenený záujem človeka rúcajú to, bez čoho život praobyvateľov „Stráže“ nebol mysliteľný. Plochý povrch, „Stráže“, na vrchole, a na strane východnej i južnej zmenený je na ornú pôdu, ktorej každoročné obrábänie rozrušilo úplne bezpečnostné opevnenia a valy. Čo nezničil pluh, to rozdrvily drobné a ostré kopytá pášucich sa stád, pred ktorými žiadne, i najmenej prístupné miesto nezostalo ušetrené. Okolnosť, že hradisko po dlhé veky nemalo nijakého rastlinného krytu, ktorý by ho chránil, že všetky jeho časti stály obnažené a vystavené účinkom nepohody, že pluh čo rok kypril zem, pomohol ju vode odnášať a vyorával na svetlo všetky pamiatky‘ niekdajšieho života, táto okolnosť nám vysvetľuje, prečo môžeme dnes hovoriť len o zbytkoch hradiska, lepšie rečeno rozsiahleho sídlišťa. Ale i tieto zbytky vynucujú si úctu každého návštevníka, majúceho záujem o pravekú minulosť.
Sídlište „Stráža“ skladá sa z celého komplexu vzájomne súvisiacich, doplňujúcich sa a podporujúcich opevnení, ktoré svojou rozlohou siahajú od zachovalých ešte budov kláštora „Sv. Maria“ (na strane severnej) až po Blážovský vrch (kóta 501) na strane južnej, v celkovej dĺžke 2 km a šírke asi 800 m. Na tejto ploche, hoci by opevnenia i neboly už miestami (v časti južnej) zreteľné. možno najsť črepy nádob, ako svedectvo niekdajšieho života. Z opevnení zachovalý sa zreteľné valy iba v časti severnej, jarkovitej. hrboľovitej, kamenistej a neplodnej, najmenej vhodnej pre kultúru poľnú a preto nerozrušenej. So stránky terénneho útvaru Stráža nepatrí k žiadnej kategórii hradísk, dosiaľ popísaných. Nie je to ani komolý kužeľ, ani horský výbežok do roviny. Stráža tvorí samostatný hrebeň, tiahnúci sa v turčianskej úžlabine smerom od severu k juhu, odlišný svojím geologickým složením tak od východnej Fatry, ako od západnej Magury, má teda aj iný pôvod. Málo súdržný slepenec, z ktorého je Stráža složená, obsahujúci výlučne drobné ostrohranné zrná, je zrejme druhotným útvarom, vzniklým vetraním vápencových tercierných predhorí Fatry i Magury. Toto geologické složenie u-možnilo vytvorenie väčších alebo menších terás rôznej veľkosti a v rozličných výškach.
Prirodzeným tvarom územia prispôsobili sa zakladatelia tým, že terasy planírovaním rozšírili a potom vhodne opevnili. Tak vzniklo viac hradištných nádvorí, z ktorých sa dodnes zachovalo trinásť (označené na obr. 27. rímskymi číslicami I—XIII.)
Nádvorie I
Nádvorie I ohraničené je valom /—2, na strane do hradiska 4 m, smerom na vonok 6 m vysokým. Obvodové valy 2—3, 3—4, 4—/, tiahnuce sa nad veľmi príkrym svahom, ba až skalnatým útesom, sú sotva znateľné. Opevnenia a poloha tohoto miesta, ako aj veľká väčšina množstva črepov na ňom nájdených podávajú svedectvo o tom, že tu ide o jadro hradiska. Dĺžka jeho valov číta 126 m a plocha 10 a.
Nádvorie II
Nádvorie II ohraničené je valmi 5—6—7—2—1—8—5, ktoré sú v partii 5—8—/—2—7’zcéla zreteľné, hoci až po ne bol povrch hradiska nedávno oraný a po ich južnom boku beží posledná vyoraná brázda. V časti 8—1,2—7 veľmi príkry svah poskytoval dosť prirodzenej bezpečnosti a nevyžadoval nijakého ďalšieho opevnenia. Val 5—6 je takmer úplne nezreteľný a val 6—7 dvíha sa iba ako nepatrné 20-30 cm-ové vyvýšenie nad okolie. Obvod tohoto nádvoria číta 875 m a povrch 3’2 ha. Sklonené je mierne od východu na západ, klesajúc od bodu 7, s kóty 521 na kótu 504 v bode 6, na dĺžke 325 m o 17 m.
Nádvorie III
Nádvorie III pripojuje sa valom 6—7 k nádvoriu predchádzajúcemu a ohraničené je ďalej valom 6—P—17—10—//—7. Valy sú úplne zreteľné v partii 9—17—10—11—7, ináč splývajú s okolitým terénom. Najlepšiu prirodzenú bezpečnosť má toto nádvorie na strane východnej, na čiare 17—11, dvíhajúc sa príkrym svahom 22 m nad susednú etáž VI. Prístup do nádvoria // prekáža pomocný val 7, kóta 541, v severnej svojej časti tiež už sploštený a nezreteľný. Trigonometrický bod kóta 533, ležiaci na vale 10—11 tohoto nádvoria, je zároveň najvyšším, valmi uzavretým bodom hradiska. Obvod nádvoria III činí 1114 m, plocha 4 ha a spád od SV na JZ na dĺžke 420 m o 29 m.
Nádvorie IV
Nádvorie IV pripojuje sa valom 5—8 k nádvoriu II. Ohraničené je umelými stavbami len na západe, severe a juho-východe. Zbývajúca strana 5—12 chránená je prirodzeným stupňom terénu. Val 12—13—S je v celej dĺžke veľmi zreteľný. Medzitým, čo nádvoria /, //, /// vytvorené sú vrcholovými, na JZ sklonenými plošinami, nádvorie IV je prirodzená kotlinovitá etáž na úbočí, ktorej najvyšší bod 8 je na kóte 514, najnižší bod na kóte 486. Na dĺžke 160 m je teda spád etáže 28 m. Obvod jeho je 486 m, povrch 1’9ha.
Nádvorie V
Nádvorie V zaberá svojím povrchom trojuholníkovú etáž 14—15—16, ktorá je najnižšie položenou časťou hradiska (z dosiaľ zachovalých), rozprestierajúc sa výškové medzi vrstevnicami 450— 460. Na západe chráni ho bezprostredne Turiec, ktorého hladina omýva príkry asi 10 m vysoký svah nádvoria. Na severe pripojuje sa dnes už zaniklý val 15—16 k hlavnému masívu sídlišťa; na juhu niet umelej ochrany, keďže týmto smerom susedí etáž V s ďalšími, umele zabezpečenými priestormi. Blízkosť rieky Turca a plochej jeho nížiny, kedysi patrne barinatej, vlhkej a neschodnej, príkrosť svahov a situácia voči ostatným opevneným- čiastkam učinily z tohoto nádvoria druhú hlavnú časť hradiska. Jej dôležítosť prejavuje sa aj v troch zreteľne zachovalých zbytkoch mardiel, z ktorých jedna (M) je väčšia a dve (m, m) sú menšie. Zachovalý val 14—16 je dlhý 121 m a povrch trojuholníka 14—15—16 má 1″5 ha.
Nádvorie VI
Nádvorie VI ohraničujú línie 17—18—19—/—20—11—10—17. Západná polovica 18—11—17 tvorí príkry, v mieste e—f 22 m vysoký svah, ktorým susedí nádvorie VI s nádvorím ///. Polovica východná tvorí takmer vodorovný stupeň, miestami až 45 m široký, veľmi vhodný a účelný pre osídlenie a výkon jednoduchých funkcií nomádskeho života. Na strane východnej ohraničené je toto nádvorie prirodzeným stupňom, od bodu 18 smerom k bodu / postupne sa zvyšujúcim s 3 m až na 6 m a chránené ešte i valom na okraji tohoto stupňa. V partii 17—18, ďalej kóta 510 a body 20—// sa valy už rozpadly. Obvod tohoto nádvoria počíta 1035 m a povrch, v časti východnej obrábaný ako pole, 26 ha.
Nádvorie VII
Nádvorie VII, ohraničené čiarami 19—g—20—f—19, zachovalo svoj charakter hradiska len v časti južnej, chránenej prirodzeným, 2 m vysokým stupňom 19—g a okrajovým valom na tomto stupni. Ostatné valy sú rozpadlé a nezreteľné. Jeho povrch slúži k najrozličnejším účelom: na juhu je osiaty obilím, ďalej prechádza v pasienky, rozryté dnes už opusteným lomom, a hyzdený málo účelným dobytčím pohrebišťom, ktorého poloha je tým menej pochopiťelnejšia, že dolu, niekoľko krokov nižšie, nachádza sa kresťanský hrobitov. Obvod nádvoria je 871 m a plocha ľ5 ha.
Nádvoria VIII, IX a X
Nádvoria VIII, IX a X vytvorené sú troma stupňami, pod sebou sa nachádzajúcimi. (Rez D—F, obr. 28). Prirodzená bezpečnosť zvýšená je na strane SV valom 20—21—23—25. Na strane JZ opierajú sa všetky tri etáže o skalu a strmý svah, teda opevnenie nie je nevyhnutne potrebné. Prirodzené stupne etáží zvýšené sú umelými násypmi 21—22, 23—24, 25—26. Dĺžka šiancov všetkých troch nádvorí činí 505 m.
Nádvorie XI
Nádvorie XI, ležiace na východ od komplexu dosiaľ popisovaného bez priamej súvislosti s ním, ohraničené je valmi 27 28—29—30. Od juhu zasahuje do neho budova kláštora Sv. .Mara, štátna škola s obytnými a hospodárskymi budovami . priliehajúcou záhradou. Tvorí veľmi pohodlnú, k SZ sklonenú plošinu; medzi jej najnižším a najvyšším bodom je výšková diferencia 16 m, na dĺžke asi 100 m. Dĺžka valov činí 22Sm
Nádvoria XII a XIII
Nádvoria XII a XIII susedia s predchádzajúcim na jeho východnej strane. Zo všetkých etáží vytvárajú tieto najkrajšiu a najpohodlnejšiu plochu, rozprestierajúcu sa od kláštora smerom východným a susediacu valom 33—34 (v jeho najnižšej časti) s priľahlými záhradami obce Stránka. Na juhu končí sa val 34—35 v bode 35 a etáž ostáva tu dnes už neuzavretá. Niekdajším oraním pozemkov na nádvorí XI, XII a XIII sú valy porušené. Dĺžka šiancov týchto nádvorí činí 260 m. [hr] Valy vo všeobecnosti a pri všetkých nádvoriach stavané sú „ materiálu získaného na mieste. Niet v nich stôp po ohni, ale zato na rozrúcaných miestach vidno množstvo čiernej kultúrnej hliny (silne kontrastujúcej od bielej vápencovej brekčie), ktorá sa do nich dostala neskoršími úpravami a opravami. Siance svojím priebehom prispôsobujú sa prirodzenému tvaru terénu tak, aby pri získaní maximálnych ohradených plôch dosiahlo sa súčasne najväčšej bezpečnosti. Pomery spádu jednotlivých popisovaných etáží sú rozdielne. Nádvoria /, //, V, VI, VII sú takmer vodorovné, ostatné vykazujú väčšie alebo menšie sklony. (Viď obr. 28., rezy A—B—C, D—E, F—G.) Okrem uzavretých, takmer úplne zachovalých nádvorí, vyššie popísaných, nachádzajú sa na sídlišti zbytky valov, ktoré uzavieraly kedysi ďalšie osídlené plochy. Je to na strane juho-západnej val opsí, ako pokračovanie valu 14—15, prerušený v mieste 14—o srúteným svahom a v mieste vz jarkom. Val tento je v partii op veľmi zreteľný, smerom do hradiska 1 m vysoký a mal svoje pokračovanie smerom pr, sš, tu, kde však je už dnes oranými poľami rozrúcaný. Podobne i na východnej strane v susedstve nádvoria VII a ďalej až po obec Stránka nachádzajú sa zbytky etáží, ktorých valy premenily sa na medze a príslušné plošiny obrábané sú ako orná pôda. So stanoviska bezpečnosti alebo obývacích výhod nemožno hradisko posudzovať ako jeden celok (pre jeho rozľahlosť), ale uvažovať o jednotlivých nádvoriach zvlášť. Bolo už spomenuté, že najbezpečnejšími sú etáže /, V a k nim možno pripojiť i nádvoria // a ///, ktoré v minulosti iste malý aj na strane južnej . viacnásobné opevnenia, boly teda jadrom hradiska. I so stránky pohodlného obývania stály na prvom mieste, nakoľko skláňajú sa mierne k juhu a tak vystavené sú účinkom slnka. Ostatné nádvoria malý túto výhodu len čiastočne. Plochu tohoto sídlišta kedysi obývanú, možno odhadnúť na 1 až 1,5 km2. Svedectvo o niekdajšom živote okrem umelých opevnení a hojných črepov podávajú tri jamy na etáži V, majúce charakter mardiel z Pohanskej a zo Zubrice. Prameň P na strane severozápadnej, pod svahom vyvierajúci, s odtokom do Turca, slúžil zásobovaniu hradiska vodou, hoci pitie riečnej vody bolo hádam v tej dobe bežné.
Jeho systematický výskum so stránky historickej priniesol by iste pozoruhodné výsledky, i napriek nepriaznivým momentom, ktoré tu na udržanie zbytkov kultúry a života vôbec pôsobily. Drobivá brekčie vápencová sa ľahko porušuje a odplavuje. Povrch je roky oraný a pasie sa na ňom statok, ktorý drobí kultúrnu vrstvu, skypruje a spôsobuje jej premiestenie. Napriek tomu nájdené boly: pazúrkový nôž (obr. 29.) na mieste H ( juho-západná terasa nad Turcom); črepy, ktoré sú asi z prvej doby železnej {hallštattskej) a niektoré zas sú asi až z konca druhej doby železnej (laténskej), na celom povrchu, ale hlavne v nádvorí /, v značnom množstve; črepy z doby už mladej, rozhodne mladšej, ako je doba hradištná, zasa na celom povrchu, ako i na Blážovskorŕi vrchu (kôta 501), v smere južnom, 2 km vzdialenom od najsevernejšej hranice sídlišťa. Bude však treba zachraňovať črepy aj iné pamiatky odtiaľ, aby sa doba osídlenia tohto významného hradiska dala presne určiť. Odborná literatúra sa o ňom nezmieňuje a jeho historický výskum prevedený nebol. Autor našiel ho v júli roku 1928.