bol v Žilinskej a Banskobystrickej diecéze najstarším kňazom, ktorý počas vojny zachránil život stovke chlapov. Zomrel na martinskej fare v októbri necelý mesiac pred stými narodeninami. Socovský rodák prežil život na viacerých farách mimo svojho rodného Turca, vydýchol však na martinskej 12. októbra. Posledné roky ho sprevádzal martinský duchovný Róbert Krajčík.
Kanonik Emil Ondrík sa narodil 6. novembra 1910 v Socovciach ako jedno zo šiestich detí. Karty v jeho živote zamiešali misionári, ktorí prišli do Socoviec robiť misie a vyzývali mladých chlapcov, aby sa rozhodli stať sa kňazmi. Počul vnútorný hlas, ktorý ho volal ísť pracovať do Pánovej vinice, v ktorej pracoval ako katolícky kňaz celých 74 rokov a 8 mesiacov. Po vysvätení za kňaza sa stal Emil Ondrík v roku 1936 kaplánom v Detve, rok po roku v Trnavej Hore, Horných Hámroch, Šimonovanoch, Detve. Emil Ondrík, rodák zo Socoviec, sa dožil takmer stovky. Zachránil chlapov i dedinu. V roku 1941 sa stal správcom farnosti v Brehoch, kde žil jedenásť rokov. Tu prežil najťažšie roky života – vojnu i väzenie. Za svoje skutky si však vyslúžil verejný obdiv, zapísal sa do histórie obce ako ľudský kňaz. Najviac sa zapísal do povedomia domácich, keď zachránil život takmer sto mužom z dediny. Súčasný starosta Brehov Juraj Tencer z rozprávania domácich vie, že počas vojny Rusi zastrelili nemeckú hliadku. Jeden z Nemcov sa však zachránil, Brežanov udal a čoskoro prišla odveta. „Nemecký veliteľ dal všetkých mužov z dediny postaviť k múru, chcel ich zastreliť. Pán farár Ondrík s vtedajším richtárom sa však za nich prihovoril. Veliteľ ich omilostil, dedinu nevypálil, len ju evakuovali,“ sprostredkoval nám starosta. Druhýkrát sa Emil Ondrík u ľudí zapísal, keď odmietol pochovať miestneho komunistu, ktorý náhle zomrel na poľovačke. Eštébáci ho vraj zatkli počas nedeľnej svätej omše a uväznili na desať mesiacov. Prepustili ho na amnestiu, no keďže stratil štátny súhlas, pracoval istý čas vo výrobe. Štátny súhlas dostal až v roku 1952, keď odišiel slúžiť ako kaplán do Brezna. V Brezne pôsobil štyri roky, neskôr odišiel do Moštenice, odtiaľ do Ladomerskej Viesky, kde slúžil najdlhšie – 17 rokov. Od roku 1980 bol na dôchodku. Brežania doteraz na Emila Ondríka spomínajú, starosta Juraj Tencer nám povedal, že v posledné roky, keď už nevládal chodiť, za ním veriaci chodili do Turca. V roku 2008 mu starosta udelil titul čestného občana. Emil Ondrík si ho však osobne neprevzal. V tom čase už bol pripútaný na lôžko. Podľa slov martinského kňaza Róberta Krajčíka Emil Ondrík býval vo vile po spisovateľovi Františkovi Hečkovi. Posledných päť rokov života, keď začal slabnúť, sa presťahoval na martinskú faru, aby bol v spoločnosti kňazov. Róbert Krajčík nám povedal, že starnúci kňaz obľuboval dlhé prechádzky do okolia martinského gymnázia a Slovenskej národnej knižnice. Kým vládal, chodil spomínať ku kostolu do Socoviec, ktorý v roku 1972 obielili a opravili pod jeho vedením. Televíziu ani rozhlas vraj nesledoval.
„Nemal rád zlo. Radšej čítal knihy, naposledy o uväznených kňazoch a veľa sa modlil,“
povedal Róbert Krajčík. Emil Ondrík vraj oplýval presnosťou, bol, podľa martinského duchovného, človek povinnosti.
„Ak niečo urobil, hovorieval, že je to jeho povinnosť. Robil všetko s presnosťou,“
charakterizoval ho. Socovský rodák poslednú omšu odslúžil pred tromi rokmi. Neskôr mu prestali slúžiť nohy, ostal pripútaný na lôžko. Zo svojich súrodencov sa dožil najvyššieho veku. Róbert Krajčík z jeho rozprávania však vie, že dlhovekosť sa v jeho rodine „pestovala“.
„Nepamätám si, v ktorých rokoch jeho súrodenci zomreli, ale niektorí z nich sa dožili osemdesiatky, niektorí aj nad deväťdesiat,“
spomína Róbert Krajčík, podľa ktorého bol Emil Ondrík v Žilinskej i Banskobystrickej diecéze najstarším kňazom. A možno i na Slovensku.
autor článku: Miroslava Dírerová pre Turčianske noviny
