Preskočiť na obsah

Jozef Horváth

národno-kultúrny pracovník
Narodený: 22.2.1819 Socovce
Zomrel: 2.5.1906 Martin
Ľudovú školu vychodil v Socovciach, Martine a v Necpaloch. Študoval na gymnáziu v Rožňave, filozofiu a teológiu na ev.lýceu v Bratislave, na univerzite v Halle. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Martine. Aktívny účastník národnoobrodenského hnutia, podporovateľ akcií Ľudovíta Štúra. Člen a knihovník Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej. Organizátor ochotníckeho divadla. Účastník slovenských politických a kultúrnych akcií. Prispel k prijatiu MS do Martina. Autor rukopisných pamätí.
Dielo:
Rozpomienky z revolučných rokov 1848 – 1849
Reč povedaná na pohrebe Jána Kalinčiaka – Orol 2 1871
Z turčianskych udalostí v rokoch 1848-1849 Slovenské pohľady 1906
Keď prišiel čerstvo ženatý Svetozár Hurban roku 1878 za redaktora Národných novín, mladomanželov prichýlili v tzv. horváthovskom dome, ktorý patril evanjelickému farárovi Jozefovi Horváthovi.
Jozef Horváth (1819-1906), rodák zo Socoviec pri Martine, bol dlhoročným priateľom a generačným druhom Jozefa Miloslava Hurbana, preto celkom prirodzene poskytol strechu nad hlavou priateľovmu synovi. Do našej národnej histórie sa zapísal ako účastník národno-obrodenského hnutia, ako člen a knihovník Ústavu reči a literatúry česko- slovanskej na lýceu v Bratislave, a tiež ako organizátor študentského ochotníckeho divadla v Bratislave a neskôr i v Martine. V tomto hviezdnom meste našej národnej kultúry pôsobil od roku 1847 ako evanjelický kazateľ. Za podporu Slovenského povstania 1848-49 bol väznený, no napriek tomu vytrvalo podporoval slovenské národné, politické i kultúrne aktivity. Hurbanovho syna preto privítal s otvorenou náručou. Od tej chvíle sa jeho dom stal trvalým príbytkom Svetozára Hurbana Vajanského a jeho rodiny, a tak to zostalo až do Vajanského smrti v auguste 1916, čiže celých 38 rokov. Horváthovou strechou nad hlavou bola evanjelická fara a dodajme, že ďaleko luxusnejšia ako jeho pôvodný rodinný dom.

Aj keď horváthovský dom v Martine stavebne nijako nevynikal, skôr zanikal v zástavbe náprotivnej budovy Matice slovenskej a susedného mudroňovsko-halašovského domu, mal svoj pôvab. Ten pôvab mu dodávala presklená veranda s výhľadom do ulice. Ako píše spisovateľ Jaroslav Rezník st. vo svojej knihe Túry do literatúry.

“ Svetozár Hurban Vajanský veľmi rád obedovával na verande tohto domu. No a pretože jeho myseľ bola večne pohrúžená do myšlienok, často mu na um zišlo vtipné štvorveršie, aforizmus alebo iná, väčšinou ironicky a humorne naladená myšlienka, ktorú bolo treba zachovať. A tak vytiahol ceruzu, pootočil sa a na stenu verandy pribudol ďalší záznam. Napríklad tento: Jesenný vietor už viničom vanie,/ pomysli, človeče, na umieranie./ A vinobranie. „