Kde chýbajú reálne historické dokumenty, tak prichádza na rad fantázia ľudí. Prečítajte si, čo o vzniku Socoviec hovoria povesti a legendy.
Preteky
Pravda je to pravdúca. Hľadievala Svätá Mara z výšky svojho trónu na Svätého Ďura. Pyšnica pyšná, od istého času na tohto o deväťdesiatštyri rokov mladšieho holobriadka ani nepozrela. Čo bolo príčinou? Ohovoril ju pred kýmsi, že je stará, že len vysedáva, nohy si močí v Turci, s nikým neprehovorí, len si sadlo ukladá. Och, toľko klamstiev pokope nepočula. Zlostila sa: – Že ti nie je hanba! Takéto klamstvá o mne trúsiť! Stará som, ale v tvojom veku som od strachu nečupela pri ceste a nečakala, kto ma pristúpi – ako ty. Svet som obehla zo severu na juh, z východu na západ. Aj dnes si ešte trúfam, keď na to príde! – Babkou si a ňou aj zostaneš. Roky ťa prilepili o kreslo, to nemôžeš odškriepiť. – Nedáš pokoj, faganisko! Presvedčím ťa, ako mi ešte nohy slúžia. Hravo prejdem do Príboviec! Môžeš mi robiť spoločnosť, ak vieš tak rýchlo chodiť ako jazykom výmysly strúhať. – Uvidí sa, Svätá Marka, uvidí, či nepreceňuješ svoje sily. Prijímam ponuku. Ak nebudeš vládať, odnesiem ťa. Cha-cha-chá! – Tú radosť ti neurobím. Na úsvite vyrazíme. Aj vyrazili. Kráčali, rečnili, rečnili, kráčali. To bola prechádzka! Namôjveru, veľa tomu chýbalo do prechádzky po turčianskom chotári. Preteky to boli, hotové preteky! Obyčajná ženská zlosť dodávala Svätej Mare sily. Obyčajná mladícka neskúsenosť ich zase Svätému Ďurovi kradla. On rečnil, ona ho len počúvala. Ona si strážila dych, on sa vyčerpával.Ženská taktika opäť zvíťazila. Svätý Ďuro naletel. V polovici trasy sa mu začali podlamovať nohy tak, že si musel oddýchnuť. Ani Svätá Mara sa nehanbila, tiež mala toho dosť, tiež sa natiahla do trávy. Zhlboka dýchali, mlčali, lebo niekedy je lepšie slovo z úst nevypustiť. Závideli oblakom ich ľahkosť. Lietajú si po oblohe, nohy ich nebolia… – Ach, byť oblakom, – povzdychol si Svätý Ďuro, – to by som ti ináč stačil, – pozrel uznanlivo na Svätú Maru. -Mať tak tvoje mladé pľúca, – zakontrovala mu. – Mať tak tvoju skúsenosť, – vrátil jej požičané. Vtom si všimla Svätá Mara, že sa otočil vietor. – Vstávaj, obloha nič dobrého neveští! – Daj pokoj, neotravuj! Všade iba diablov vidíš! – takmer sa jej vysmial Svätý Ďuro. Zlosť ňou zakmásala, unáhlene z nej vyletelo: – Zostaň tu ležať naveky! Jój, malo toto prekliatie velikánsky účinok! Vyskočil ani kamzík a už jej neprotirečil. Potom už naozaj iba mlčali. Miesto, kde ležali, sa odvtedy volá Ležiachov. V ten deň sa pre nich vychádzka do Príboviec skončila. Cestou späť sa dohodli, kedy to opäť skúsia. Mali sa o čom rozprávať. Aj potom doma sa ponad Turiec na seba už iba usmievali. Túto informáciu poskytol Jozef Vitalaj z Martina v roku 1998, literárne ju spracoval Jozef Tatár v knihe Turčianske povesti.
Margitin kríž
Po nešťastnej bitke pri Šajave (na rieke Slanej) roku 1241 sa uhorský kráľ Belo IV. zachránil pred Tatármi len útekom do hôr. Útočisko jemu i jeho rodine poskytol kláštorský hrad Turiec, neskôr zvaný Zniev. Tu, v bezpečí, zanechal svoju rodinu a on sám šiel hľadať pomoc proti zverským Tatárom. Odišiel cez Nitru, Prešporok do Viedne a do Dalmácie. Na vŕšku, kde dnes stojí kostol Panny Márie vo Svätej Mare, stál údajne kríž, ku ktorému sa chodila modliť Belova dcéra Margita. Prosila, aby Boh tú pohromu tatársku od krajiny odvrátiť ráčil. Po odchode Tatárov práve ona rozkázala postaviť kaplnku na mieste, kde stál kríž. Neskôr ju prestavali na kostol. Pravdivosť tejto legendy potvrdzuje aj kríž s ľaliou na streche kostola, ktorý sa dodnes nazýva Margitiným krížom. Legendu zapísal pisateľ svätomarskej Pamätnej knihy Ján Marko.