Farári
1397
Beata Virgine
sa spomína fara pod menom „Beata Virgine“
1369
Turčiansky vicearchidiakon
svätomarský farár ktorý mal titul turčiansky vicearchidiakon.
1360
Michael
Je zapísaný ako Michal zo sv. Mary („b.Virgine“) ako prísediaci pri súdnom spore Turčianskych zemanov 1.8. 1360 spolu s ďalšími 13 farármi Turca.
1332
Michael plebanus B.M.V.
1331
GEORGIUS, RECTOR ECCLESIE B.M.V. DE MONTE
Svätomarský farár bol pred r. 1332 Turčianskym vicearchidiakonom tak v Turci asi sv. Mara mala kedysi úlohu funkcie hradskej fary a jej pokračovanie v Turčianskom archidiakonáte.
CIRKEVNÉ ZAČLENENIE FARNOSTI
V priebehu 6. – 8. stor. sa na území Slovenska usadili slovanské kmene, ktoré sa zjednotili do štátneho útvaru Veľká Morava. V okolí Svätej Mary a dnešného Kláštora pod Znievom sa po zániku Veľkej Moravy šírilo kresťanstvo prostredníctvom zoborských benediktínov, českých a poľských mníchov, ktorí tu žili aj ako pustovníci. A práve staroslovienske osídlenie Stráže dalo základ najslávnejším časom malej farskej osady, ktorá vznikla na svahu Stráže okolo kresťanskej kaplnky, či kostolíka. Táto osada je písomne doložená v r. 1258 pod menom „Ecclesio Virginis gloriosae“, dnes je známa ako Svätá Mara. Podľa Beňku sa starí Turčania najneskôr v 2. polovici 9 stor. zoznámili s kresťanstvom. Jestvovanie cirkevného centra v Turci v tom čase podľa neho zostáva nejasné. Mišík predpokladá dávnu minulosť kostola Panny Márie. Uvádza fakt že naraz poznáme pri sebe dva kostoly v Turci (zasvätené Panne Márii).
V posledných rokoch tisícročia fundované ostrihomské arcibiskupstvo zahrnovalo v sebe celé Slovensko, na ktorom malo svojho sufragana iba v Nitre. Obrovská rozloha ostrihomského arcibiskupstva bola veľkou prekážkou dobrej, prehľadnej a pohotovej cirkevnej správy. Mišík pripúšťa že hradskí presbyteri pôvodne podliehali priamo biskupovi, ale po zriadení kapituly v Ostrihome ešte v 11 st. boli zriadené aj archidiakonáty, a archidiakoni boli súčasne kanonikmi. Tak sa postupne vyvinul kontrolný stupeň cirkevnej správy. Už v 11 st. funguje inštitúcia archidiakonátov, Nitriansky zaberal okrem Nitrianskej župy Turiec a Oravu, ktoré zostali v tomto archidiakonáte do r. 1776. Mišík tiež podčiarkuje dôležitú funkciu náboženských stredísk v stredoveku a v Turci za také pokladá práve Svätú Maru. Proces christianizácie Turca prebiehal asi 2 – 3 storočia. Jeho záverečná fáza, výrazne spätá s činnosťou znievských benediktínov, patrí do konca 12. a začiatku 13. stor. keď tu jestvovala už pevná cirkevná organizácia, ktorú tvorilo 5 – 9 farských kostolov patriacich do Turčiansko–Oravského vicearchidiakonátu Nitrianskeho archidiakonátu Ostrihomského arcibiskupstva (na Orave asi len Veličná a Tvrdošín). Šírenie kresťanstva v Turci do začiatku 11. stor. benediktínmi treba nevyhnutne predpokladať len prostredníctvom jednotlivých zoborských, poľských azda aj českých mníchov ako pustovníkov v okolí Kláštora pod Znievom a Sv. Mary. Beňko zastáva názor že majetky zoborských benediktínov zahŕňali aj turčiansku „dedinu sv. Hypolita“, ktorá sa dostala do ich vlastníctva po pripojení Turca k uhorskému štátu. Stalo sa tak najpravdepodobnejšie už na základe donácie Ladislava I. po r. 1092 až r. 1094 prípadne jeho nástupcom Kolomanom v r. 1095 až 1116. Prostredníctvom svetského kňazstva a benediktínov sa tu na starších základoch dotvárala cirkevná organizácia kraja s vlastným, Turčianskym vicearchidiakonátom (patrila tam aj Orava) zo sídlom vo Sv. Mare, ktorý bol podriadený nitrianskemu archidiakonovi a Ostrihomskému arcibiskupstvu. Skutočnosť, že sa svätomarská fara stala sídlom turčianskeho vicearchidiakona dokazuje že tu bolo dávne kresťanské centrum. V Turci boli najstaršie kostoly postavené medzi dedinami a boli spoločné pre niekoľko dedín. Lacko uvádza príklad sv. Heleny, sv. Ďura, sv. Petra a kostol sv. Márie – Socovce. Zaujímavá je už prvá známa konštitúcia asi z r. 1016 – jej trinásty článok stanovuje: „desať obcí si spoločne postaví kostol … zabezpečí ho pozemkami a dobytkom … kráľ sa postará o posvätné nádoby a rúcha, biskup o kňaza a knihy pre kostol, ľud o údržbu kostola …“. Sabolčská synoda v r. 1092 nariaďuje obnoviť starobou zašlé kostoly ako povinnosť biskupa: článok VII, v článku XI ponecháva telesné tresty pre tých, ktorí vynechávajú bohoslužby. V článku XVIII stanovuje Božie súdy a udeľuje právo kostolov na azyl. Tiež udeľuje významné súdne právomoci archidiakonom, čo predtým bolo výsadou hradských presbyterov. V polovici 13. stor. sa postupne dokonštituovala cirkevná organizácia v Turci. V obraze osídlenia Turca začiatkom 13. stor. nachádza Mišík sakrálne miesta bezpečne iba v Kláštore pod Znievom a vo Svätej Mare. Beňko uvádza že niekedy začiatkom 12. stor. dali benediktíni zo Znieva s Diviackovcami vybudovať svätomarský kostol, ktorý sa stal cirkevným centrom turčianskych majetkov Diviackovcov. Patrónmi konventu (a teda aj priľahlých usadlostí i Sv. Mary) boli uhorskí králi. R. 1255 daroval Budimír z Diviak Sv. Maru Turčianskemu kláštoru. Asi v polovici 13. stor. bol na mieste staršieho kostola vybudovaný dnešný ranogotický kostol, ktorý vyšiel z dielne znievskych premonštrátov. Ďalšie správy o Svätej Mare a tunajšom kostole sú veľmi sporadické. Farnosť je starobylá, je medzi farami uvedenými v pápežskom decimačnom protokole, pozná ju Pázmaňov katalóg. Asi v polovici 13 stor. sa časť kráľovských Socoviec dostala do držby Rečku. Belo IV. z tohto majetku daroval 26. 9. 1258 štyri poplužia – neskoršiu Stránku – synom kamenára Štefana. Spomínajú sa aj ďalšie pozemky v susedstve svätomarského kostola.F Socovce boli pravdepodobne kráľovským majetkom, potom majetkom „comesa Rechka“. Beňko akceptuje názor Güntherovej – Mayerovej, ktorá pokladala kamenára Štefana za staviteľa svätomarského kostola a rozširuje jeho pôsobnosť na dostavbu hradu Turiec pre Bela IV. R. 1273 patrila Sv. Mara synom komesa Rečka, neskoršie rodine Socovskej. Ladislav IV. v r. 1272 odobral Rečkovi Socovce a daroval ich Turčianskemu prepošstvu. V tomto roku sa stal svätomarský kostol majetkom svojho nového duchovného i svetského patróna –prepošstva, podobne ako pred r. 1240 keď stal na majetku panstva Vyšehradu, patriacemu Diviackovcom. Ondrej III. potvrdil premonštratskemu Kláštoru Panny Márie v Turci v r. 1293 donáciu Socoviec „Scuchouch“ vydanú Ladislam IV. Kumánským. Časť Socoviec, Svätá Mara, sa do majetku prepošstva dostala ešte v 50. r. 13. stor. krátko po vzniku konventu. Bezdetný komes Budimír Diviacky odkázal manželke majetok a tá ho celý darovala 15. januára 1258 do držby cirkvi Svätej Márie vo Vyšehrade „ecclesie sancte Marie de Wysagrad“. Starší historici, tiež Beňko a Žažová tento kostol lokalizujú do Svätej Mary aj na základe druhej zmienky o kostole bl. Panny Márie z 26 septembra 1258. Farníci svätomarského kostola mali v súdnych sporoch postavenie podaných premonštrátov. Ich najvyššou vrchnosťou bol znievský prepošt. Odvolanie od jeho súdu bolo pre nich možné len ku kráľovi.
V r. 1312 – 1313 Turiec dobyli vojská Matúša Čáka Trenčianskeho.74 Práve on dal svätomarský kostol vyrabovať a vypáliť. Pri tomto požiari zhoreli aj listiny okolitých zemanov, ktorí si ich tu uložili do úschovy. Kostol bl. Panny Márie na vrchu sa spomína aj v listine z r. 1360. Podľa Žažovej duchovnú správu svätomarského kostola zabezpečovali naďalej turčianský premonštráti. V r. 1361 sa v Turci zdržoval ostrihomský sufragán Peter Candemorenský, kde konsekroval nové a rekoncilioval znesvätené kostoly. Môžeme sa domnievať, že vtedy navštívil aj kostol vo sv. Mare. Ján, nazývaný „Kemenik“ bol v r. 1391 svetským patrónom svätomarského kostola, po ňom jeho brat Mikuláš a ďalší Košútovci. Košútovci od 14 stor. vlastnili okrem rodového majetku v Košútoch aj Stránku – Malé Socovce. Na jar r. 1433 je listinne doložené drancovanie Martina husitmi. Žažová považuje za pravdepodobné, že neboli ušetrení ani sídla a chotáre patriace Konventu bl. Panny Márie, teda ani Socovce. Kostol bol postupne obnovovaný, ale už koncom 15. stor. ho z neznámych pohnútok zničil a vypálil Tomáš z Beníc. Stoličným súdom bol odsúdený na zaplatenie pokuty 200 zlatých. Kostol v Socovciach dostal istú zem od Jána, Pavlovho syna. Donácia sa zachovala v prepise v listine z r. 1447. Pred r. 1450 Mikuláš z Košút poručil svoj podiel v Malých Socovciach oltáru Najsvätejšieho Tela Kristovho v Martinskom kostole. Túto časť Stránky (Malých Socoviec) následne získal od gubernátora Jána Huňadyho Ladislav z Necpál, ale po dohode so svätomartinským farárom Petrom ju ponechal oltáru kostola. R. 1534 podľa portálneho súpisu boli v Socovciach iba 4 zdanené porty. A opäť sa tratia všetky správy o Socovciach až do r. 1539, keď sa dostali do sporu martinský farár a Imrich Štvrták zo Stránky. R. 1626 žiadala župa Ostrihomské arcibiskupstvo pripojiť SvätúMaru k prepozitúre. O Socovciach sa dozvedáme, že v r. 1626 požiadal komitát ostrihomského arcibiskupa, aby Socovce vrátil jezuitom. Veľké Socovce totiž patrili do dŕžavy kláštora v Znievskom Podhradí až do jeho zrušenia. Na základe týchto kusých informácií sa nedá zatiaľ vytvoriť seriózny výklad minulosti obce. Rytmus života obce pravdepodobne udávali zemianske rodiny. V Malých Socovciach to bol rod Socovských, ktorý je známy aj v línii priezviska Štvrták. V 18. stor. je známa vetva Janovcov a Išpánovcov. Okrem rodu Socovských bývali na Stránke i Szenesyovci (pôvodne Uhliarovci), ktorí pochádzali z Folkušovej. Kardinál Peter Pazman v r. 1627 a 1629 na synodách v Trnave plánoval biskupstvo pre stredné slovensko–turčianske biskupstvo. Malo byť zabezpečené majetkami Turčianskeho prepošstva. V 18 stor. patrila sv. Mara fare v Martine. V stredoveku mala martinská fara v Svätej Mare fundačné pozemky. Mária Terézia v r. 1775 darovala majetky znievskeho panstva, teda aj Sv. Maru Trnavskej univerzite a správa tohto kráľovského majetku – univerzitnej základiny – prešla na Uhorskú kráľovskú komoru. 15. januára 1776 Mária Terézia vydala fundačnú listinu pre novo vytvorené Banskobystrické biskupstvo. A Pius VI. 18 marca 1776 vydal bulu „Regalium principum“. Némethy uvádza pôvodnú farnosť v arcidiecéze ostrihomskej, v archidiakonáte nitrianskom a vicearchidiakonáte Turčianskom. Aktuálny stav k r. 1894 v diecéze banskobystrickej archidiakonáte Turčianskom, vicerchidiakonáte dolnom o farnosti píše ako o starobylej. Pozostáva z fary na vrchu „Stráža na vrchu Strázsa, Kis – Szóczócz“, jeden komplex kostola, fary a osady Malé Socovce.